Naozaj je tak ťažké darovať úsmev? Niekedy áno. Omnoho častejšie sa stretávam s vyhýbavými pohľadmi. Ľudia sa boja prihovoriť, osloviť.

Asi, aby som nemala pocit, že na mňa „čumia“. Alebo, že ma ľutujú. Ľútosť nie je pomoc. Obyčajné gestá ako úsmev a pozdrav, aj keď sa nepoznáme, potešia viac.

V zahraničí sa mi to stáva často. Úplne prirodzene sa na mňa ľudia usmejú, pozdravia ma na ulici, podržia dvere keď vidia, že idem so synčekom na vozíčku. Niektorí podajú Marcelkovi ruku, zamávajú mu.

Nedávno počas rehabilitácií v Budapešti mu majiteľka jednej reštaurácie navarila večeru mimo bežnej ponuky. Len preňho, aby mal výživné jedlo a vládal cvičiť. Prisadla si k nášmu stolu a Marcelkovi sa prihovárala. On bol nadšený a tešil sa. Aj keď sa nevyjadril slovami, no gestá a zvuky vedia povedať veľa. Viac ako vyhýbavé pohľady a ľútosť.

Milé gesto postačí

My mamy zdravotne znevýhodnených detí nestojíme o ľútostivé pohľady. Nestojíme dokonca ani o vyjadrenia typu: „Obdivujem ťa”. Vieme, že to myslíte úprimne, no nevedomky nás tým od seba odčleňujete.

Naopak. My túžime byť prijaté. Byť súčasťou bežnej spoločnosti, kde je úplne prirodzené darovať úsmev, pochopenie, ponúknuť pomoc.

Nebojte sa nás osloviť a spýtať sa ako sa máme. Alebo či nám môžete pomôcť.
My sa týmto milým gestám potešíme.

A ak by ste nám len tak z lásky chceli pomôcť PODPORTE môjho synčeka Marcelka, ktorý potrebuje neustále rehabilitácie.