Trochu som sa zamýšľala nad tým aké mám teraz spoločenské postavenie a ako sa v našej spoločnosti berie „titul“ mama. Vždy mi trochu vadilo, keď ma v nemocnici zdravotnícky personál neoslovoval menom ale len ako mamička. Či už priamo v pôrodnici, alebo v čakárni u detského lekára.

Chápem, ani ja som sestričku neoslovila ako pani Novotná ale len ako sestrička. Ona taktiež nemusí vedieť moje meno a ak ma chce osloviť je jej jednoduchšie povedať mamička, keď ma vidí v čakárni s kočíkom.

Naozaj sme pre spoločnosť nepotrebné?

No pre mňa to bolo mierne dehonestujúce. Ako keby som tým stratila spoločenské postavenie. Už nie som marketingová špecialistka, či pani inžinierka, ako som tiež párkrát počula. Už som len osoba starajúca sa o svoje dieťa. Naozaj sa tým, že som sa stala matkou automaticky stráca moje spoločenské postavenie? Prečo ak nemám riadne zamestnanie s pozíciou, podľa ktorej vás kategorizujú, už nemám pre spoločnosť žiaden status?

Sme zvyknutí, že každý niekde pracuje a život denne prebieha podľa vopred stanovených pravidiel. Ráno odviesť dieťa do školy a ísť na osem hodín do práce. Prečo je v zahraničí bežné, že ženy sa samé dobrovoľne rozhodnú zostať doma a starať sa o rodinu, pričom do práce chodí len otec. Takáto žena sa možno sama rozhodne venovať dobrovoľníctvu, hand made výrobkom alebo písať receptový blog.

Napriek tomu, že je iba doma má rovnaké postavenie v spoločnosti ako každý iný človek, ktorý ráno vstane a ide do práce. V našej spoločnosti je iné fungovanie zatiaľ nepredstaviteľné a ja sa zakaždým pri zoznamovaní desím otázky „Kde pracujete?“ Čo mám na to povedať? „No vlastne nikde.”

Väčšinou sa snažím diplomaticky odpovedať, že som na rodičovskej dovolenke a snáď by som sa mohla zamestnať niekde na čiastočný úväzok. Prečo je také ťažké povedať, že nechodím do práce pretože sa starám sa o zdravotne znevýhodnené dieťa, ktoré potrebuje neustálu opateru?

Stály tlak informácií o úspešných známych, ktorí chodievajú na služobky do Indie, či pracujú v Bruseli alebo v New Yorku na vysokých pozíciách v nadnárodných spoločnostiach nás núti zamýšľať sa nad tým, kam sme to dotiahli my.

V poslednej dobe si často kladiem otázku, čo som vlastne v živote dokázala ja. Spomínam na svoje pracovné pozície v nadnárodných spoločnostiach aj na všetky zahraničné stáže, vďaka ktorým som neskôr v práci nemala problém zahájiť spoluprácu s tlačiarenskou agentúrou z Holandska či Britským vydavateľstvom.

Môj najväčší životný úspech

No ako si tak sumarizujem všetky pracovné úspechy, zo všetkého najviac sa mi vynára jedna najpodstatnejšia udalosť. Môj životný úspech, na ktorý môžem byť naozaj najviac hrdá a tým je, že som dokázala porodiť dieťa.

Bola to pre mňa životná výzva, ktorú som napodiv dokázala zdolať s úplnou ľahkosťou, bez stresu a bez kriku. Možno to ani nebola tak výzva ako zázrak, vďaka ktorému sa zrazu ocitne na svete malý človiečik túžiaci po vašej láske.

Asi som to mala ľahké preto, aby ma život pripravil na omnoho ťažšie výzvy, ktoré mi nadelil hneď potom. A možno aj, aby som si uvedomila, že byť „len“ mamou rozhodne nie je „len“. Práve naopak. Je to tá najzodpovednejšia a zároveň najúžasnejšia pozícia v živote. A tá dáva tú najväčšiu silu a odhodlanosť zvládať tie najťažšie životné výzvy.

Od tých keď sa bojíte o prežitie dieťaťa, ktoré má hneď po narodení trojnásobný zápal pľúc a dýcha len vďaka umelej pľúcnej ventilácii až po tie keď sa snažíte o to, aby dieťa konečne v šiestich rokoch začalo samostatne sedieť, chodiť, či používať ruky na chytenie lyžičky a samé sa dokázalo najesť.

Som hrdá aj na svoje predchádzajúce pracovné úspechy vďaka ktorým viem, že svet je dostatočne veľký na to, aby ponúkal neskutočné množstvo možností. Viem, že nie je problém hľadať pomoc aj na druhom konci sveta, kde majú viac skúseností s ojedinelou genetickou poruchou Cri du Chat syndróm.

Viem, že nie je problém dohodnúť si online konzultáciu so skúseným terapeutom v USA, ktorý mi poradí ako čo najlepšie podporiť Marcelka v napredovaní a poskytnúť mu čo najviac stimulácií v domácom prostredí.

Ako čeliť výzvam a nezrútiť sa

Život prináša množstvo výziev a je len na nás ako sa k nim postavíme. Možno sa nám budú zdať príliš zložité a radšej si poplačeme nad ťažkým osudom alebo sa k nim postavíme zoči-voči a z tej najväčšej hĺbky duše naberieme odhodlanie a budeme im čeliť. Ja som si vybrala tú druhú možnosť. Áno, aj ja si niekedy poplačem. No viem, že moja sebaľútosť Marcelkovi nepomôže. Pomôže mu len moja láska, energia a odhodlanie.

Čeliť výzvam, ktoré sa nám naskytnú po neúprosnom vyrieknutí diagnózy nie je jednoduché. No nie je to už len o nás. My sme tu teraz pre toho malého človiečika, ktorý potrebuje našu pomoc. Ako dieťatku od začiatku čo najviac pomôcť, na koho sa obrátiť a čo všetko vybaviť si môžete prečítať v eBooku „3 základné veci, ktoré musíte hneď vybaviť pre zdravotne znevýhodnené dieťa”