Viete ktorý deň patrí Medzinárodnému dňu ľudí so zdravotným postihnutím? Je to 3.december. No otázka by skôr mala znieť prečo je to len jeden deň v roku.

V prvom rade by to nemalo byť „len o tomto jednom dni“

Pre nás, ktorí sa so zdravotným postihntím potýkame neustále, to nie je len jeden deň v roku. Pre nás je to každý jeden deň v roku. Žijeme si tento náš každodenný život, na ktorý sme si už zvykli, že nie je úplne normálny.

Ale mohol by byť aspoň trochu normálny, ak by nám spoločnosť venovala viac ako len jeden deň v roku.

Naozaj musíme vlastnými silami a nadľudským výkonom žiadať zrejme „nadprirodzené“ veci pre našich najbližších?

Bohužiaľ medzi tieto „nadprirodzené“ veci patrí úplne obyčajné zabezpečenie hygienických potrieb a zároveň zachovanie ľudskej dôstojnosti.

Je tak ponižujúce upozorňovať na tieto veci, no inak sa asi nedá

O čo presne sa jedná? O VEREJNÉ TOALETY. Je to tak citlivá téma, že väčšinou sa o nej nerozpráva. No zrejme musíme začať.

Viete si predstaviť aké to je prebaľovať hendikepovaného školáka, ktorý nedokáže sám sedieť ani stáť na verejnej toalete? Je to v podstate nemožné, pretože na Slovensku takmer neexistujú verejné toalety, ktoré by zabezpečovali oboje. Aj pohodlne veľký priestor na prebaľovanie a zároveň aj zachovanie ľudskej dôstojnosti. Väčšinou sa prebaľovanie deje v neľudských podmienkach.

1. ROBÍME TO „NA STOJÁKA: dieťa sa horko-ťažko snažíme udržať na nohách a vlastným telom ho tlačíme na umývadlo, aby nespadlo, zatiaľ čo sa mu snažíme vymeniť plienku. Vyžaduje to silu, obratnosť a viacročné skúsenosti. Väčšinou si s tým neporadí jedna osoba sama a tak pri tomto úkone musia byť prítomní obaja rodičia. Šťastie je ak sa v danom zariadení nachádza ZŤP toaleta. Ak nie, musia ísť hanba-nehanba obaja s dieťaťom na dámsku toaletu a tam ho prebaliť.

2. ROBÍME TO NA TVRDEJ ZEMI: ak je mama s dieťaťom sama a nedokáže ho udržať v stoji, musí ho prebaliť na zemi. Na tvrdej studenej dlažbe na verejnej toalete. Myslím, že väčšina z nás by si na zem na verejnej toalete ani nesadla. A čo robíme my? Podložíme dieťaťu bundu pod hlavu a ak máme, tak na zem položíme deku, aby to pre dieťa nebolo až také hrozné. No v skutočnosti to hrozné je. A zároveň nesmierne traumatizujúce pre dieťa aj pre mamu.

3. ROBÍME TO V AUTE NA ZADNOM SEDADLE: prvé dva prípady môžeme robiť len v prípade, ak je verejná toaleta dostatočne čistá a priestranná. Ak to šťastie nemáme, musíme dieťa prebaliť na zadnom sedadle auta, čo v prípade veľkého školáka vyzerá tak, že mu z auta dolu visia nohy a vy sa snažíte prehliadať zdesené pohľady ľudí parkujúcich vedľa vás. Opäť nesmierne ponižujúce.

A tak prosím apelujme na kompetentných, aby si na nás nespomenuli len jeden deň v roku, ale aby nám umožnili žiť každý jeden deň v roku úplne bežný život za prirodzených ľudských podmienok tak, ako sa na 21.storočie patrí.

Narodilo sa vám dieťatko predčasne alebo má zdravotné znevýhodnenie? Toto sú 3 veci, ktoré si musíte vybaviť ako prvé.