Ťažko sa mi počúvajú otázky typu ako dokážem komunikovať so svojím dieťaťom keď mi neodpovedá. Ťažko sa mi počúva či sa naozaj nedokáže ani sám posadiť? Aj túto fotku som musela spraviť v priebehu bleskových 5 sekúnd, počas ktorých sa ako tak Marcelko udržal v sede.

Z okolia dostávam spätnú väzbu ako si nevie sám udržať ceruzku v ruke, ako potrebuje plnú pomoc a starostlivosť vo všetkých úkonoch aj hygiene, ako nevedia porozumieť jeho reakciám.

JE NAOZAJ POTREBNÉ ZAMERIAVAŤ SA NA NEDOSTATKY?

Čo keby sme sa na to pozreli z druhej strany?

Ja Marcelka vidím ako sa teší pred dverami školy, že sa opäť stretne so svojimi spolužiakmi. Ako sa teší na svoju učiteľku a všetko nové čo sa naučí. Vidím aký je úžasný jeho stupeň socializácie pri spoznávaní nových ľudí a ako sa teší na aktivity v kolektíve.

Vidím a teším sa z toho ako dáva najavo lásku a náklonnosť k blízkym osobám vo svojom okolí. Ako sa chce pritúliť, hrať sa, držať sa za ruku.

Čo keby sme sa odteraz prestali pozerať na deti so zdravotným znevýhodnením len cez to, čo nedokážu.

Čo keby sme sa pokúsili aspoň na chvíľu vidieť v nich radosť, lásku, nádej.

Predčasne narodené deti musia dohnať zameškané a niekedy to trvá roky.

Doprajme im úsmev, pohladenie a najmä prijatie.