Zamysleli ste sa niekedy nad tým aké to je ak Vám šťastena zatočí kolesom osudu na opačnú stranu? Zamysleli ste sa niekedy nad tým aké to je ak si predstavujete ako si so šťastným pocitom odnášate z pôrodnice domov malý uzlíček lásky, no po narodení dieťatka sa všetko skomplikuje a vy už pomaly počítate s tým najhorším možným scenárom? Zamysleli ste s niekedy nad tým aké to je ak Vám lekár oznámi, že Vaše dieťatko má zdravotné postihnutie?

Zrazu začnete z každej strany dostávať upozornenia na to koľko času teraz budete tráviť s Vaším často chorým dieťatkom v nemocnici, čo všetko budete musieť riešiť a vybavovať a čo všetko Vaše dieťatko nikdy nedokáže. Naozaj je nutné takto spečatiť osud malému bábätku, vyrieknutím ortieľu toho čo všetko nedokáže? Naozaj musíme deliť deti na zdravé a tie s postihnutím?

Nemám rada tento výraz, ktorý pochádza ešte z čias minulých, keď sa ľudia s postihnutím asi skrývali do nejakej veľkej krabice, kde sa zaŠKATUĽKOVALI, len aby ich pred svetom nebolo vidno. Neboli sme zvyknutí stretávať na ulici ľudí na vozíkoch, či s rôznym vývojovým ochorením.

V zahraničí sa deti s postihnutím nazývajú CHILDREN WITH SPECIAL NEEDS.

Prečo???

Pretože sú to detičky so špeciálnymi potrebami, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť, špeciálnu výučbu, špeciálnu liečbu, špeciálnu trpezlivosť, špeciálne porozumenie. No najmä potrebujú prijatie.

Potrebujú byť prijaté v bežnej spoločnosti, v škole, na ihrisku. Nie byť zaŠKATUĽKOVANÉ v nejakej svojej krabici a radšej sa svetu ani neukazovať na oči, pretože sú odlišné. Je naozaj potrebné túto odlišnosť skrývať? Kde je tá hranica, ktorá určuje čo je ešte normálne a čo už je odlišné? A kto určil tú hranicu?

Dovolila som si citovať výrok zo známeho filmu Forrest Gump, ktorý malému Forrestovi povedala jeho matka. „Keby nás Boh chcel mať všetkých rovnakých boli by sme všetci ako ty Forest.”

Uvedomili ste si niekedy, že tento film nie je o utrpení intelektuálne znevýhodneného človeka? Práve naopak. Je o vyzdvihnutí jeho predností. Ukazuje nám ako rýchlo behá, ako sa mu darí vo všetkom do čoho sa pustí. Skúsme sa aj my týmto spôsobom pozerať na deti so zdravotným znevýhodnením. Oceňme to podstatné, to čo dokážu a nezameriavajme sa na ich nedostatky. Uvedomme si, že nedostatky má každý z nás.

My mamy zdravotne znevýhodnených detí nestojíme o ľútostivé pohľady. Nestojíme dokonca ani o vyjadrenia typu: „Obdivujem ťa”. Vieme, že to myslíte úprimne no nevedomky nás aj týmto nevinným vyjadrením od seba odčleňujete. Škatuľkujete nás do nejakej inej krabice, kam vy nepatríte. No my budeme radšej ak nás prijmete medzi seba. Aj s našimi nedostatkami. Len tak ako sme.

Túžime len po pochopení, povzbudení, milom slove, úsmeve či podržaní dverí. Úplne bežných veciach a gestách aké si ľudia denne medzi sebou dávajú.

Prosím ak zajtra stretnete na ulici niekoho so špeciálnymi potrebami venujte mu úsmev, či pozdrav. Toto milé gesto poteší každého jedného človeka.

Nielen tých „postihnutých“. V konečnom dôsledku sme postihnutí všetci. POSTIHNUTÍ LÁSKOU k niekomu.

A ak by ste nám len tak z lásky chceli pomôcť PODPORTE môjho synčeka Marcelka, ktorý sa tiež radí medzi deti so špeciálnymi potrebami.